Choď na obsah Choď na menu
 


Tajomstvo prekliatych - 6. kapitola

6. 10. 2018

6. kapitola

 

Dni ubiehali až príliš rýchlo. O otcovi sme nezistili nič nové.  V podstate sme nezistili vôbec nič. Ako keby sme ostali stáť na jednom mieste. A teraz vlastne už čakám na autobus, ktorý odchádza do Starmiltownu. Totižto zajtra sa mi začína škola. Autobus bol totálne plný, ale aj napriek tomu som si všimla tie prenikavo modré oči. Dívali sa na mňa a ten moment som mala pocit, že sa dívajú priamo do mojej duše.  Oči patrili chalanovi, určite bol starší ako ja, ale vyzeral že ešte chodí do školy.  Nemala som  v pláne sa na neho celý ten čas pozerať. Nemala som však na výber. Bolo na ňom niečo hodne zvláštne, niečo čo ma upútalo. Keď sme konečne dorazili do Starmiltownu, chcela som sa pretlačiť k východu ako prvá. Snažila som sa vyhnúť jeho ďalšiemu pohľadu. „Auu,“ vykríkla som a chytila som sa za boľavé čelo, ktoré sa práve z niekým zrazilo. „Slečinka by sa mala pozerať pred seba a nie pod nohy,“  zasmial sa dotyčný. Keď som sa pozrela hore, takmer som odpadla. Bol to ten chalan, ktorému som sa snažila vyhnúť. „Teba som tu ešte nevidel, si nová?“ opýtal sa pre tento krát trochu príjemnejšie. „A ty si neskutočne všímavý a aj napriek tomu si do mňa narazil,“ snažila som sa ho odbiť. Nemala som chuť ostávať v jeho prítomnosti už ani o minútu dlhšie. „Nová a ešte aj drzá. Tipujem ťa na nejakú kozmetickú, alebo niečo také kde všetky dievčatá ako ty chodia,“ premeral si ma s pobaveným výrazom. Vôbec netuším čo malo znamenať to že dievčatá ako ja, ale ani som sa ho na to nechystala opýtať. „Uhádol si,“ povedala som ironicky a pretočila som očami. On to však zjavne nepochopil a zobral to vážne, pretože sa víťazne uškrnul. „ Lucas, teší ma,“ podával mi ruku. „Kiež by som mohla povedať to isté,“ zasmiala som sa a už ma nebolo. Viac by som v tej jeho vysoko egovej spoločnosti nevydržala. Rozbehla som sa čo najďalej od neho. A to aj za predpokladu, že som sa vybrala úplne opačným smerom. To som však zistila až keď som trochu  spomalila a nevedela som kde  som. Zúfalo som si založila hlavu do dlaní a mala chuť sa rozplakať. Začalo sa stmievať a ja som mala skutočne strach. Predsa len to tu vôbec nepoznám. Rozbehla som sa smerom naspäť a dúfala som, že sa ocitnem opäť na autobusovej. Lenže nejako som sa zamotala a ocitla som sa v nejakej tmavej uličke. Vyzeralo to hrôzostrašne. „Ale, ale koho nám to sem noc priniesla?“ začula som nejaký mužský hlas. Za mnou sa zrazu ocitol chlap, mohol mať toľko rokov ako môj otec. Bolo cítiť že je opitý. Začala som opatrne cúvať s úmyslom čím skôr sa rozbehnúť preč. Lenže muž bol aj napriek alkoholu v krvi rýchlejší a silno ma chytil za ruku. „Hádam mi nechceš utiecť,“ zasmial sa až príliš blízko mňa. „Pomóóóóc,“ zakričala som z plného hrdla. V tom som však na mojom líci pocítila štipľavú bolesť. „Hej, pustite ju,“ začula som krik z diaľky. Muž ktorý ma držal však nereagoval a snažil sa mi roztrhať tričko. „Nechajte ma na pokoji,“ vykríkla som a chcela som ho odtlačiť. Bola som vážne vystrašená a nahnevaná. V tom sa na sebe necítila žiadne ruky. Videla som iba chlapa, ktorý letel takmer cez celú ulicu. Pozrela som sa na svoje ruky a takmer som odpadla. Celé mi žiarili ako slnko.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.