Choď na obsah Choď na menu
 


Tajomstvo prekliatych - 2. kapitola

4. 9. 2018

letters-1390463_640.jpg    

 

2. Kapitola

 

  

„Cŕŕŕnn.“ zobudil ma zvuk môjho otravného budíka. Ako ja hrozne neznášam vstávanie a predovšetkým keď vstávam do školy. Jediné čo ma v tento deň poháňalo vpred boli moje narodeniny, moje pätnáste narodeniny. Neskutočne som sa tešila na svoje prvé pätnásťročné raňajky. Z postele som vyskočila až priveľmi a bežala som sa pripraviť. Obliekla som si iba svoje klasické oblečenie, teda rifle, tričko a obula som si botasky. S úsmevom som sa vybrala dole. Cestou po schodoch som si skúšala všetky moje prekvapené výrazy. „Ahoj tati, už som hore,“ zakričala som takmer na celý dom. Poobzerám sa po kuchyni a nikoho tu niet. Nebolo tam pripravené dokonca ani žiadne prekvapenie. Rýchlo som sa rozbehla som otcovej izby. Opatrne som otvorila dvere, nikto tam nebol, iba na posteli ležala obálka. Otvorila som ju a začala čítať: „Milá Kaitlin, prepáč mi že som dnešné ráno nestrávil s tebou. Jednoducho to nešlo. Mrzí ma všetko čo sa stalo, mrzí ma predovšetkým to, že som ti nič nemohol povedať. Ver mi chcel som, ale nebolo to v mojích silách. Viem že ty si šikovné dievča a preto si pravdu zistíš sama. Nebude to ľahká cesta, ale musíš to zvládnuť. Nenechaj sa ničím zlomiť prosím ťa, ani tým že v najbližšej dobe nebudem pri tebe. Iba mi sľúb, že nikdy neprestaneš hľadať pravdu. Ľúbim ťa drahá Kaitlin. A prajem všetko najlepšie. PS: Pod svojou posteľou nájdeš narodeninový darček.“

V očiach ma začali páliť slzy a ani som nevedela presne prečo. Otec mi napísal že sa v najbližšej dobe neuvidíme, ale ja ničomu nerozumiem. Ako ma tu len tak mohol nechať samú? Veď mám iba pätnásť, čo budem bez neho robiť? Rozbehla som sa pod posteľ, aj keď som nemala ani najmenšiu chuť na nejaké darčeky. Poď posteľou bola krabica, opatrne som ju otvorila. Boli tam peniaze, neskutočne veľa peňazí. Začínala som mať pociť, že otec sa domov neplánuje vrátiť hodne dlhú dobu. Nevedela som prečo odišiel, ale bola som pevne rozhodnutá že to zistím. Aj keby to malo byť to posledné. Do školy som sa vybrala úplne bez nálady. Vlastne to takto prebiehalo celý dlhý týždeň. Stratila som dôvod žiť. Nemala som chuť ani náladu niečo riešiť. Otec sa nevrátil a ja som stratila nádej. Hoci som si sľúbila, že zistím čo sa stalo, nemala som na to odvahu ani silu. Celý môj život sa skončil, skončila som základnú školu a dokonca som zabudla poslať papiere na športový gympel, takže ma určite vyradili, alebo si mysleli že som stratila záujem. A mne to momentálne bolo úplne jedno. Vôbec mi nevadilo, že práve zahadzujem svoj sen. 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.