Choď na obsah Choď na menu
 


Tajomstvo prekliatych - 8. kapitola

Dívala som sa na moje ruky. Zrazu som začula kroky, uvidela som toho chlapca z autobusu, užasnuto na mňa pozeral. Z ničoho nič sa ma dotkol a v tom momente sa stala tá najzvláštnejšia vec. Začali sme obidvaja svietiť. Už to neboli iba moje ruky. Už som to bola celá ja a on. V jeho očiach som videla ešte väčšie prekvapenie ako v tých mojich. Netušila som, čo si mám o  tom myslieť. Všetko sa mi to zdalo absolútne nemožné. A práve v ten moment mi hlavou prebehla prosba, aby sa nič z tohoto nestalo. Aby tu on nebol, aby ma nevidel, aby ma ten muž nenapadol. A už tu bol iba záblesk, veľká žiara. Zrazu som sa opäť ocitla v autobuse a opäť som uvidela tie jeho oči. Sedel na tom istom mieste a díval sa na mňa znova tak tajomne ako pred tým. Ten chalan vyzeral ako keby si ma absolútne nepamätal a ja som nechápala, ako som sa tam vlastne vôbec dostala. Dívala som sa zmätene dookola. Srdce mi bilo ako šialené. Uštipla som sa, aby som si potvrdila, že toto nie je iba sen. A realita bola taká, že to bola skutočnosť. Práve vtedy som si uvedomila čo sa stalo. Ja som v mysli prosila o to, aby sa to nikdy nestalo a ono sa to skutočne nestalo. Ja som vrátila čas, zmenila som súčasnosť a vrátila sa do minulosti. A chalan zabudol na všetko čo videl. Na mňa bolo toto nesmierne veľa informácií, ktoré som ešte ani poriadne nespracovala. Skutočnosť, že si na nič nespomína ma ale nesmierne potešila. Zároveň ma však desilo zistenie, že ten chalan je to isté čo aj ja. Aj keď ešte neviem presne čo to je. A pokiaľ neviem o tom niečo viac, bude najlepšie ak on nebude vedieť o mne. Celú cestu v autobuse, som na sebe cítila jeho pohľad. Tešila som, keby budem môcť konečne vystúpiť. Keď som uvidela konečnú zástavku, plnou parou som sa snažila vytratiť z autobusu. Chcela som sa vyhnúť jeho pohľadu alebo stretnutie s ním. Zrazu sa moje čelo stretlo s niečím veľmi tvrdým a ja som zasyčala od bolesti. „Slečinka by sa mala pozerať pred seba a nie pod nohy,“ zasmial sa. Ani som sa nemusela pozerať hore a už som presne vedela, kto sa tam nachádza. To snáď nie je možné, predsa sa to nemôže diať znova. „Teba som tu ešte nevidel, si nová?“ opýtal sa znova tú istú otázku. Absolútne som nevedela, čo mám povedať, nemo som na neho zízala. „Ale, ale slečinka si nám odhryzla z jazyka?“ zasmial sa. „Tipujem ťa na nejakú kozmetickú, alebo niečo také kde všetky dievčatá, ako ty chodia,“ pobavene sa na mňa pozrel. Konečne som sa spamätala z tranzu a rýchlo ho obišla. Utekala som čo najďalej. Neviem či som utekala od neho, alebo som sa len snažila utiecť pred tým všetkým čo sa tu deje. Bolo toho na mňa už príliš. Zadýchaná som sa poobzerala okolo seba. „Ale nie, opäť som sa stratila, opäť som v tej uličke,“ zanadávala som v duchu. Ako som mohla byť už druhý krát taká nepozorná.“ Ale, ale koho nám to sem noc priniesla?“ začula som opäť ten slizký mužský hlas. Na nič som nečakala a začala som kričať. „Pomóc, pomóóóc, pomóóóóóc,“ kričala som z plného hrdla. Muž ma rýchlo chytil a zakryl mi ústa. Dívala som sa okolo, či tu niekoho neuvidím. Nehcela som mať zase svedkov. Už som sa chystala toho muža odhodiť, keď som z diaľky začula krik. „ Hej, pustite ju,“ ozval sa môj autobusový chlapec. Muž však nereagoval a snažil sa mi roztrhať tričko. Chlapec bol o chvíľu pri nás a chlapa odhodil. Videla som ako sa snažil dať do toho čo najmenšiu silu. Asi tiež nechcel, aby som ho odhalila. Pomohol mi postaviť sa zo zeme. „Si v poriadku?“ opýtal sa zo starosťou v hlase. „Áno, som,“ zakoktala som sa. „Ďakujem,“ zakričala som a opäť som rýchlo bežala preč. Neviem prečo, ale nechcela som v jeho prítomnosti ostávať príliš dlho. Keď som sa mu stratila z dohľadu, zapla som si navigáciu a rýchlo sa dostala k internátu. Na vrátnici mi pridelili kľúče od izby. Utekala som hore schodmi. Chcela som sa čím skôr zvaliť do postele, poriadne sa vyspať a na tento celý deň čo najskôr zabudnúť. Zatiaľ nemám žiadnu spolubývajúcu, takže dočasne som na izbe sama čo mi aj nesmierne vyhovuje. Nepotrebujem tu nejaké zvedavé hlavy. Ani som sa nevybalila, iba som sa zvalila na posteľ. Zakryla som sa a cítila som ako sa trasiem. Nebolo to však s toho že by mi bola zima, Bolo to spôsobené strachom, ktorý ešte stále vo mne panoval. Hoci sa dalo čakať, že sa mi začnú diať nejaké zvláštne veci, keďže som už zistila, že nie som len tak obyčajný človek. Ale toto si myslím, že bolo na jeden deň až príliš. Postupne som cítila ako sa mi myšlienky z hlavy vytrácajú a ja sa poberám do sveta snov.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Lucka - príbeh

Neskutočné, veľmi som sa tešila na ďalšiu časť. Kedy bude ďalšia?

Vierka - Príbeh

Jejoo, konecne nova cast, tesim sa a dakujem za pridanie. :)

 

Mail list


Archív

Kalendár
<< február >>
<< 2019 >>
Po Ut St Št Pia So Ne
        1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28